Ahojte, po dňoch voľna som si našla čas aj na vás a ešte pred začiatkom školského roka mám pre vás pár článkov, ktoré chcem vydať. Aj keď Giveaway mi už nevyjde, bude neskôr, keď si na ňu nájdem čas aj na premyslenie pravidiel, kedže to chcem tentokrát spraviť trošku inak. A možno to bude súvisieť aj s dnešným článkom. A možno práve nie. Ale kto vie. 

Začala by som asi vetou, ktorá je otrepaná, ale všetky máme miesta na svojom tele, za ktoré sa hanbíme, ktoré nemáme rady, ktoré by sme najradšej zmenili a mali tak súmernejšiu postavu, dlhšie nohy, chudší pás či rovné vlasy. Každá sme nespokojná s našim telom, s časťami tela čo i len najmenšími. Nikdy nie sme so sebou na 100% spokojné. Dokonca ani tie dokonalé dievčatá, ktoré sledujeme na Instagrame a na iných sociálnych sieťach. Majú to, čo my nemáme a práve preto závidíme a myslíme si, že oni sú úplne spokojné. Ale ani oni nie sú. Možno áno, ale sme ženy/dievčatá a je nemožné, aby sme boli spokojné. 

Každá sa deň čo deň zastavujeme pred zrkadlom a sledujeme svoje obočie, ktoré je príliš husté, pehy, ktoré nám prekážajú, jazvy, ktoré nám ostávajú po škrabancoch, kolená, ktoré nám prídu strašne tučné či celulitídu, ktorá sa nám robí na stehnách, aj keď máme iba 54 kilov. 

Písala som už mnoho článkov, kde som písala ako sa máme mať rady a takéto veci. Ale ešte nikdy som sa nevenovala článku, ktorý by ukazoval na moje "chyby". Nemyslím si o sebe, že mám najhoršie predpoklady zo všetkého a že som asi najväčšia škrata na svete, takže po prečítaní tohto článku sa budete cítiť omnoho lepšie a budete hneď krásky - to nie. Nepovažujem sa ale na upresnenie ani za krásku. Som obyčajná baba, ktorá možno pre vás vyzerá normálne (tak ako vy všetky v mojich očiach), ale sama seba vidím inak.

Pre niekoho budú tieto moje body, ktoré spomeniem až trápne alebo priehľadnuteľné, ale to isté je pre mňa problém s pehami či nafúknutým bruškom, ktoré vyzerá fakt oproti chudej postave iba trošku nafúknuto. :)


Ako prvá vec, ktorá ma z času na čas trápi sú moje prsty. Sú krivé, každý prst sa ťahá iným smerom a to vôbec nevyzerá pekne. Keď aj by som si mala zakryť oči bez toho, aby som prsty k sebe ťahala, vždy cez nejakú škáru budem vidieť. Jeden ukazovák mám krivý kvôli malej zlomenine. Na fotke nižšie to nie je ešte ani tak vidno, ale niekedy to vyzerá divne a fakt neviem, prečo mám také prsty.


Tak isto ako vy, aj ja riešim svoju postavu. Boli časy kedy som bola nespokojná omnoho viac a bála som sa čupnúť si, ohnúť sa, zdvihnúť ruky, aby nebolo vidno moje brucho či len si sadnúť kvôli stehnám, ktoré sa rozliali po celej stoličke. A to nehovorím o tom, že by malo niečo trčať mimo stoličky. Teraz už je to lepšie no ešte stále nedokážem nosiť krátke tričká k nohaviciam, bez toho, aby som si myslela, že mám veľký zadok. Stále ho zakrývam pod tričká, ktoré chcem mať aspoň do polovičky zadku, alebo tak, aby som cítila, že nie je celý vidno.


V posledných mesiacoch ma trápia čoraz viac a viac okuliare. Už ma nebaví ich nosiť, nebaví ma to, ako ma z času na čas bolia oči aj nos a preto ich musím dať dole, pretože to nie je príjemné ale vzápätí si ich za pár minút musím dať lebo nič nevidím. Vadí mi to, že na fotkách z takéhoto uhlu (vlastne úplne normálne z predku) sú tak nízko, že zakrývajú mihálnice a to nehovorím o tom, že niekedy mi to zoberie aj časť oka. A potom vyzerám jak dement. Večne sa mi skĺzajú po nose, mračím sa, pretože slnečné okuliare nemám dioptrické a v žiadnych aj tak nevyzerám dobre, tým, že ich mám takto nízko stále krčím nos, čím si ich pridvihnem a tak. Už ma to nebaví. Problém bude zrejme aj v tvare okuliarov, ale za celých XY rokov, čo ich nosím som nenašla iný typ okuliarov, ktorý by mi sedel a nevyzerala by som ako debil.


Ďalšia vec, ktorú som istý čas neznášala a ešte stále som sa s tým nezmierila sú moje pery. Závidím tým, ktoré majú krásne plné pery, prírodný "botox", ktoré majú súmerné pery (napríklad moja sestra) a nemusia sa trápiť s tým, ktorý rúž si môžu dovoliť, aby nevyzerali divne. Alebo to, aby celkovo keď sa na nich niekto pozrie z boku, nevšimol si to, že hornú peru ani akoby nemám. Proste nie je. Spodná je plná o niečo viac ako by mohla byť s prihliadnutím na hornú. Keby sa to rozdelilo možno by to vyzeralo lepšie. Takto červený rúž vo väčšine prípadov padá, tak isto fotky z boku či fotka s mojím, keď mu chcem dať pusu na líce. Proste to nevyzerá pekne.




Ale odhliadnuc od tohto všetkého, napriek všetkým tým nedokonalostiam, ktoré na sebe vidím.....

Nehanbite sa teda ani za svoje pozadie a ukážte, že vás je aspoň za čo chytiť! :D

Každá z nás môže byť ideál pre niekoho iného. Niekomu sa na nás bude páčiť niečo čo my prehliadame pri všetkých tých "nedokonalostiach" ktoré vystavujeme všetkým na oči. Niekto bude mimo z nášho sebavedomia, ktoré z nás bude vyžarovať po tom, ako si uvedomíme, že šaty ale ani dokonalá pleť či postava z nás nespraví krásnu. Krásnou nás robí všetko to, čím sme, všetko "škaredé" čo na nás je, čo je pre druhých vlastne úžasné. Jednej sa nemusia páčiť jej veľké ústa, ale keď sa usmeje, nie je nič krajšie. Každá z nás je pekná a nie je potreba sa trápiť s tým,a ké má miery či ako ju bude brať spoločnosť.

Ak vás bude niekto odsudzovať len kvôli tomu, že máte o 3 centimetre širší pás než je dovolené, alebo že veľa jete či máte príliš husté vlasy (a kopu iných a drsnejších spôsobov odsudzovania kvôli výzoru), nikto iný nemá problém než oni.

A preto myslite na to, že všetká tá dokonalosť je vlastne súhrn všetkých nedokonalostí, ktoré tvoria každú jednú z vás a tým ste jedinečná.