Je začiatok septembra, koniec prázdnin všetkým školopovinným, no ja ako vysokoškoláčka mám ešte pár dní k dobru. Hoci ma čaká zápis, pridávanie telesnej do rozvrhu, ktorý bude dúfajme skvelý ako ten v prvom semestri a chodenie na brigádu, mám ešte ako tak čas si užiť si tie posledné dni mojich prázdnin. Keď už som rozmýšľala, čo by som ešte mohla podniknúť, čo chcem ešte stihnúť kým zasa začne škola a ja tam budem musieť chodiť a všetok môj čas tráviť cestovaním z a do školy, robením seminárnych prác či brigádovaním, napadlo ma, že som vám ešte nenapísala o mojej prvej dlhšej dovolenke s Lukášom. 

Vybrali sme si týždeň pred tým, ako Lukáš nastúpil do roboty (ešte v júli)  a mne to tiež vyhovovalo najviac. Všetko predtým vyzeralo, že sa to nakoniec ani nepodarí a nepôjdeme nikam na dovolenku, na dlhší výlet, kde by sme si oddýchli a nazbierali opäť nové spoločné zážitky. Keby to nevyšlo vtedy, tak sa nikam nedostaneme najbližšie mesiace a na tri dni sme na dovolenku nechceli ísť. Rozhodli sme sa ísť niekam na Slovensku, keďže máme veľa miest, ktoré chceme navštíviť a veľa z nich chceme obaja. Teraz sme mali ale v "must see" liste len dve/tri položky a o ostatné som sa postarala ja, keď som hľadala čo všetko uvidíme a naplánovala celý priebeh dovolenky. Keby to nemilujem, tak sa asi aj hnevám. 😄

Rozpočet nám vyšiel, ubytovanie aj plne nabitý plán na 5 dní, ktorý som presne vypočítala. Nič sa nemohlo pokaziť. A predsa sa pokazilo.

Prípravy začali ešte deň pred odchodom, kedy Lukáš postavil všetky stany čo doma našiel a vybral ten najlepší, v ktorom sme plánovali prvé dve noci spať. Po prvý krát tak poriadne. Na druhý deň sme vyrazili na obed, kedže ja som ešte doobeda šla na brigádu. Rýchlo sme sa najedli, aby sme stihli v Trnave nakúpiť čo najviac jedla, ktoré nám vydrží prakticky na celých 5 dní, kedže sme nemali zaplatený pobyt v hoteli a neplánovali jesť každý deň v reštaurácii. Odchádzali sme zbalený ako štvorčlenná rodina, plný kufor a zapratané zadné sedadlá. 

Prvá zastávka bol hrad Beckov, na ktorý sme obaja vždy pozerali len spoza okna auta z diaľnice, no nikdy sme si nevšimli, že je až taký obrovský ako nám prišiel zblízka. Najprv sme si neboli istý kde máme zaparkovať, tak sme prešli autom popri celej skale, na ktorej je postavený a obdivovali sme ten výhľad naňho, ktoré majú domy pod ním. Auto sme nechali nakoniec na "námestíčku" pri cukrárni a vyšli krátkou cestičkou k nemu. Stihli sme ešte jeden z posledných vstupov a tak nás na hrade bolo len pár ľudí. Hrad sme si prešli celý, odfotili sa všade a všetko a dotiahla som Lukáša aj na lúku, z ktorej bolo vidieť krásne celý hrad. Cestou na ďalšiu a poslednú zastávku v ten deň som čítala v aute povesti o Stiborovi a Dobrochni, ktoré boli v letáčiku, ktorý nám dala pani pri vstupe. Hrad ma už od začiatku uchvátil a som naozaj rada, že sa nám podarilo ho navštíviť ešte tento rok a neodložili sme to na neskôr.




Prišli sme na poslednú zástavku toho dňa-  Šútovské jazero. Je to vlastne zatopený kameňolom a plánovali sme rozbaliť stan, opiecť si, pospať si a na ďalší deň si ísť pozrieť Šútovský vodopád a okúpať sa v jazere. No nedopadlo to tak, ako sme čakali. Najlepšie miesta boli obsadené a za stanovanie sa platí, no my sme prišli už po zatváračke bufetu, takže sme nič neplatili. Obišli sme celé jazero až takmer na koniec, kde sa dalo ako tak stanovať a nemali sme meter od nás partiu čo tam plánovala robiť bordel. Mali sme síce meter od nás obrovskú kopu smetia, no nič iné sa robiť nedalo. Začalo sa trochu zmrákať a popŕchať, no my ešte stále plný optimizmu sme rýchlo postavili ako prvé stan - chvalabohu - a hovorili si, že to prejde. Kým ja som zútuľňovala vnútrajšok, Lukáš šiel pripravovať ohnisko. Kým ale prišiel s drevom, mraky aj mierny dážď naznačovali, že z opekania nič nebude.

Rýchlo sme sa skryli a otvorili si tak misku s francúzskymi zemiakmi od babky, ktoré nám nachystala. Medzitým sa z dažďu stal lejak, ktorý bol sprevádzaný bleskami, takže rovno v prvú noc nás chytila poriadna búrka. Silnej búrky sa bojím vždy ak poriadne hrmí a okná ten hluk nezastavia. No tam, pod holým nebom len v stane, o ktorom sme si neboli istí, či nepremokne, som sa takmer pokakala. A to nehovorím o tom, ako som sa zľakla, keď sa blízko nás zosunul kus kameňa z lomu. Celý čas som sa túlila k Lukášovi až kým o pol noci búrka neprešla a neustúpil aj dážď. Potom som sa už upokojila a obliekla na seba všetko čo sme v stane mali, pretože mi bola ako jedinej zima. Večer síce neprešiel podľa predstáv a vystihli sme asi najhoršie počasie aké sme mohli, no aj tak to bol krásny večer, začiatok skvelého dobrodružstva, ktoré nás čakalo.

Lukáš a pripravené kamene aj s drevom na opekanie.

2. deň - Oravský hrad, vodopád Lúčky, termálny prameň Kalameny

Na druhý deň sme sa zobudili ešte stále do jemného dažďu, nad lesom sa vznášala para a kým sme rýchlo balili stan, ktorý bol úplne mokrý - no našťastie nepremokol, rozhodovali sme sa, či pôjdeme k vodopádu alebo nie. Počasie nebolo moc dobré a tak sme sa rozhodli, že radšej nie a namiesto toho sa do motorestu pôjdeme prezliecť, umyť sa a dať si v mojom prípade teplý nápoj. Keď sme sa pobalili a šli k autu, partia, ktorá stanovala blízko nás zanechala za sebou obrovský bordel, z čoho nám bolo dosť zle, pretože tam nechali naozaj všetko. Tak ako ich večer prebudila búrka, tak sa aj zbalili, zobrali len najnevyhnutnejšie veci a ostatné nechali tak. Pár vecí sme si zobrali, čo boli neotvorené fľašky minerálky, stan, ktorý vyzeral dobre no nakoniec z neho nebolo nič, vreckový nožík a nedotknuté balenie plastových nožíkov. Tak krásne jazero a tak obrovský bordel čo bol okolo som ešte asi nikde nevidela.

V motoreste sme sa stále rozhodovali či k vodopádu alebo na Oravský hrad, pretože vonku sa začalo vyčasovať, no neboli sme si istý ako rýchlo to stihneme. Keby vieme aké bude nakoniec počasie a koľko by sme čakali na prehliadku na Oravský hrad, šli by sme. Prehliadka na Oravskom hrade ale bola prednejšia kvôli tomu, že Lukáš ho ešte naživo ani nevidel a strašne po tom túžil.

Ľudí tam bolo opäť milión a kým sme čakali na prehliadku - okolo 2 hodín - kúpili sme magnetky, fornetti, prešli si námestie, pofotili hrad zvonku a kŕmili kačičky. Konečne sme sa dostali na prehliadku Veľkého okruhu, kde nás nebolo veľa, no dostali sme sa asi do najhoršej skupiny, čo tam mohla byť. Väčšinu tvorili Poliaci, čo bolo asi 5 párov s malými deťmi a keď píšem malými, tak nemali pomaly ani 2 roky. Dve z nich boli ešte batoľatá, čo o svete nevedeli nič, celú prehliadku preplakali, tak ako asi všetky deti okrem jedného chlapčeka, ktorý bol najstarší. Počas celej prehliadky chodili mamičky s deťmi do inej miestnosti, pretože sa snažili utíšiť deti, oteckovia vyzerali, že sa hanbia a dokopy ani nikto z nich nepočúval. Keď sa povedalo nechytať sa, všetci sa začali chytať a chudáka sprievodcu sme takmer nepočuli. Nechápem prečo berú ľudia tak malé deti na dlhé prehliadky, keď z toho nemajú ani oni potom nič, to dieťa si to nebude pamätať najbližšie 4 roky určite a všetkým naokolo to iba kazí prehliadku a pekný dojem. Ostatok skupiny bol fajn.



Naša ďalšia zástavka bola obec Lúčky, v ktorých sa nachádzal krásny travertínový vodopád. Dá sa tam vraj aj kúpať, no to by som asi neskúšala a hlavne to bola ľadová voda. Opäť sme si porobili fotky, no kedže ja som bola uzimená a bolo už aj päť hodín, chcela som ísť čím skôr preč. Bola však pri ňom tabula kde pekne hrialo slniečko tak som si o ňom niečo prečítala a pozrela fotky ako sa postupne menil. Je to najväčší travertínový vodopád na Slovensku, národná prírodná pamiatka a voda padá z 13 metrovej výšky. Bol v skutočnosti väčší ako sa mi zdal na fotkách a keby mi nie je zima, dokázala by som pri ňom sedieť dlhšie a počúvať ako padá voda.

Odtiaľ sme šli už len do vedľajšej dediny Kalameny, kde sa nachádza termálny prameň. Plán bol najesť sa, okúpať sa v teplej vode a vlastne prvý raz za celé dva dni čo sme boli na cestách a stanovať. Za vstup pýtali pred prameňom za každé auto 3 €, čo je len veľmi malý príspevok za to, že ste tam mohli ostať stanovať viac dní. Čakala som, že tam nebudeme sami, no aj tak som si predstavovala len pár ľudí, nie dvadsať. Najväčší hluk tam robili mladí domáci chlapci, ktorý keď odišli bol pokoj. Ostatok boli starší domáci páni, Česi s karavanmi, Poliaci, tí, čo prišli len omočiť nohy a pofotiť si to a po nás prišli dvaja chalani a jeden pár, ktorí sa rozhodli stanovať. Opiekli sme si párky a keď sa konečne takmer vyprázdnilo, šli sme sa okúpať konečne aj my.

Voda bola tak 20 cm hlboká, teplá a smrdela po síre, no nič čo by nás odradilo. Ja som od Lúčok mrzla a dúfala som, že mi bude teplejšie, no nebolo. Keď starí dedkovia odišli, dala som sa pod tú najteplejšiu vodu, no stále nepomáhalo, tak sme po asi hodine vyliezli. Aj keď bola úplná tma, ešte stále to tam bolo plné a vyprázdňovať sa začalo možno okolo 10 až 11 večer. Keďže náš stan bol úplne mokrý tak sme spali v aute, čo bolo ďalšie dobrodružstvo. Vykúrili sme auto, spravili si pohodlie a kedže mám suchú pokožku a je háklivá na chlórovú a všelijakú inú vodu, bez osprchovania v čistej ma všetko škriabalo. Nezniesla som na sebe nič, tak som ostala spať iba v nohavičkách až kým sa moja pokožka neupokojila pod chladivým spacákom.

Najlepšie prekvapenie hneď ráno bolo, že mi zmizli všetky ekzémy, ktoré som na rukách mala. Do vody som išla s ekzémami, ktorých som sa nevedela zbaviť od minulého leta. Zlepšili sa mi len v posledných pár týždňoch po natieraní levanduľovou mastičkou od Navia, o ktorej som písala recenziu. No potom mi imunológ povedal, že to nie je najlepší nápad. Hlavne, že mi to ako jediné pomohlo, irónia. Odvtedy sa mi ekzémy nevrátili, nič ma nesvrbí a konečne mám hladké vnútorné lakte a zápästia. Boli sme z toho úplne nadšený obaja!

Pohľad od vodopádu.

Takto vodopád menil svoju podobu.

Termálny prameň v Kalamenoch.

Prví miestny páni držali najlepšie miesta už od siedmej rána.